Fénix, ktorý vstal z popola

Miroslav pracuje ako projektový manažér v neziskovej organizácii, má však za sebou aj vysokú pozíciu v známej automobilovej spoločnosti. K tomu, čo je preňho skutočne dôležité, ho nasmerovalo až vyhorenie a životný zážitok pri púti do Santiago de Compostela.

Na začiatku bolo:

Pri zamyslení sa na tým, prečo som taký, aký som, mi možno napadá možný súvis s tým, že som druhorodený – teda druhé dieťa. Prebudilo to vo mne bojovnosť, chcel som byť lepší a lepší. To sa prejavilo napríklad, aj keď ma vyhodili z vysokej školy kvôli matematike. Ja som urobil dohodu s rodičmi, rok som bol doma, nakúpil si učebnice a učil som sa sám matematiku, a keď som sa vrátil, doučoval som spolužiakov a už som dokončil vysokú školu bez vážnejších problémov. Nemal som však nejaké vízie, čo chcem robiť,  napríklad bolo zaujímavé, že autá neboli môj sen. Študoval som na dopravnej fakulte, ale skôr ma bavila logistika a podobne, možno aj preto, že aj otec mal v minulosti dopravnú firmu. Potom mi ponúkli miesto v automobilovej spoločnosti, kde som mal na starosti záruky na autá a ja som to prijal.

Môj príbeh:

Žil som si svoj americký sen – asi tak by som to povedal. Pracoval som pre jednu automobilovú spoločnosť, kde som sa za dva a pol roka dostal na vysokú manažérsku pozíciu. Najprv ako obchodný riaditeľ a neskôr aj koordinátor som pre túto značku pracoval dokopy 11 rokov a môžem povedať, že za ten čas mala značka úspechy, mal som dobré výsledky, dokonca sa nám podarilo strojnásobiť predaj. Ako sa hovorí, s jedlom rastie chuť. Mne chuť k práci rástla s každým úspechom viac, až sa zo mňa stal workoholik, ktorého životným cieľom bola v tom čase honba za kariérnym úspechom. Prirovnal by som to k príbehu o Ikarusovi z gréckej mytológie, ktorý sa snažil letieť čoraz vyššie a vyššie… až si popálil krídla a tvrdo spadol. To sa stalo aj mne, môj pád prišiel jedného dňa, kedy som skolaboval v dôsledku vyhorenia.

Čas dozrievania:

Pri mojom vyhorení mi doktorka povedala, že mám skrátka zobrať batoh a odcestovať preč, to jediné mi pomôže. Keďže som v tom období nepracoval, z praktických a finančných dôvodov padla voľba na Camino de Santiago, púť k španielskej katedrále Santiago de Compostela, kde som prešiel z Portugalska oficiálnych 280 km s batohom na chrbte za 11 dní. Začínali sme dvaja, postupne sa k nám pridal starší manželský pár a cestou sme vždy „nabaľovali“ ďalších ľudí. Na začiatku sme dodržiavali to, že každý šiel svojou cestou, ale vždy večer sme sa stretávali, zdieľali ubytovanie, rozprávali sa o živote, učili sa jeden od druhého a pomáhali si. Aj keď sme sa poznali pár hodín, bolo to, akoby sme sa poznali roky rokúce; akoby celé Camino netrvalo 11 dní, ale 11 rokov. Ja som tam stretol množstvo zaujímavých ľudí s neobyčajnými osudmi, ktoré sa veľmi rôznili, každý mal svoj dôvod, prečo sa na tú cestu vydal. V mnohých momentoch musel človek zahodiť strach, hanbu a akýkoľvek komfort. Spali sme na miestach, kde skrátka nechceš rozmýšľať, kto tam spal pred tebou… Ale celé to stálo za to. Ťažko to opísať v skratke, mňa to hlboko zasiahlo a ovplyvnilo, o všetkých príbehoch a ľuďoch, ktorých som stretol, by som mohol rozprávať hodiny.

Samota:

V dnešnej dobe si to ľudia neuvedomujú, ale byť sám so sebou je podľa mňa ťažké – opustiť sociálne médiá, ľudí a všetko, ostatné, uvedomiť si, že zrazu som sám a nikto mi nepomôže. Prvotná myšlienka bola, že počas putovania budem sám, čoho som sa trochu obával. Ale samozrejme, že človek mieni a život mení, a tak som počas cesty narazil na mnoho ľudí a stala sa z nás na ten čas taká rodina.

A pokiaľ ide o čas, ktorý tam človek strávi sám, môže byť veľmi prospešný. Človek sa naučí nejaké veci o sebe a snaží sa to aplikovať v bežnom živote – a to je to najdôležitejšie, čo si z celej tej cesty odnesie.

Ako ma to zmenilo:

Užívam si úplne inú krásu života, vychutnávam si každý moment a milujem prírodu. Prišiel som na to, že príroda je úplne dokonalá. Dal som sa napríklad potetovať, nad čím som už dlho uvažoval, robím veci spontánnejšie a snažím sa byť sám sebou a žiť, načo sa v dnešnej dobe zabúda. Inak sa snažím toľko nemyslieť k čomu mi napomáha meditácia.

Silné vlastnosti, ktoré uplatňujem v práci aj živote:

Myslím, že som vždy vytvoril dobrú atmosféru v práci. To znamená, že ľudia nerobili, pretože firma alebo plat, ale robili, pretože som im vedel odovzdať tú atmosféru, drive, zameranie na cieľ. Celkovo ten drive je silná, ale aj nebezpečná stránka, keďže ma dostal do stavu, kde to už nebolo udržateľné a došlo k vyhoreniu, ale zas pri Camine ma to vedelo hnať vpred. Som tiež precízny, dokážem systematicky pracovať, som stratég, čo uplatňujem napríklad aj pri hraní šachu.

Za úspech považujem:

To, čo som zažil, zmenilo aj môj názor na úspech. Kým kedysi bol pre mňa úspech merateľný peniazmi, uzavretými obchodmi, pracovnou pozíciou, neskôr som si uvedomil, že úspech je relatívny. Po mojom kolapse a vyhorení boli zrazu úspechom malé veci: to, že som dokázal prejsť na koniec ulice a na ďalší deň ešte ďalej; že som mal okolo seba svojich najbližších; že pri mne stála rodina, úspechom bolo pre mňa aj to, že ja ako človek, ktorý dovtedy nič manuálne nerobil, som začal vyrábať veci vlastnými rukami… Často som si v ťažších chvíľach povedal, že úspechom je už len to, že som.

A tiež podľa mňa platí, že za každým úspechom muža stojí jeho partner – v mojom prípade moja manželka a rodina. Pretože, keby ma nepodporovali a nemal som bezpečné zázemie, nikdy by som nedosiahol kariérne úspechy, nevydal sa do Santiago de Compostela, nevenoval sa tomu, čo ma dnes napĺňa a v konečnom dôsledku cesta, ktorú som prešiel by bola dlhšia a viac tŕnistá.

Plány a kariéra:

Po tom, čo som vyhorel a absolvoval púť do Compostely, som sa zamestnal v neziskovke, kde som projektovým manažérom. Prišiel som na to, že žiť sa nemusí len z peňazí a v živote sú omnoho dôležitejšie veci, ako som si myslel. Raz jeden múdry človek povedal, že život, ktorý žijeme je len pomlčka medzi dátumom narodenia a dátumom úmrtia na náhrobnom kameni a je len na nás ako táto pomlčka bude dlhá. Takže sa snažím urobiť ju čo najdlhšou a najhodnotnejšou. Skúšam všetky možnosti, ktoré mi život prináša; a vždy sa snažím byť doma, keď mi život klope na dvere.

Manuálna práca a tvorba:

Pri mojom sabatikale ma oslovilo drevo. Nikdy predtým som neinklinoval k manuálnej práci, aj keď stolárčinu sme už mali v rodine. Pod vedením otca som sa začal hrať s drevom a tvoriť. Najprv som si začal vyrábať pre seba rôzne zaujímavé produkty a postupom času som zistil, že je o nich aj reálny záujem, niekoľko z nich som aj pomerne rýchlo predal. Zohnal som si napríklad 43-ročný drevený sud, z ktorého som si spravil bar s LED podsvietením. A tak sa stalo, že som bol chvíľku, v jednej epizóde svojho života, stolárom. Doteraz ma to baví, napĺňa a chcem sa k tomu vrátiť.

Sen do budúcna:

Stále snívam, že sa naučím hrať na klavíri. Predstavujem si to tak, že potom kedykoľvek prídem domov z práce, budem mať pokoj, dám si pohárik Karpatského brandy a počas hrania na klavíri si ho budem vychutnávať. Taký obyčajný špeciálny moment s Karpatským brandy Špeciál.