Jozef Račko, brankár a hokejový tréner  

Objavujeme pre vás inšpiratívnych slovenských mužov, o ktorých ste možno nepočuli, a predsa stojí za to sa s nimi zoznámiť. Čo majú spoločné? Nestarnú, ale dozrievajú! Jedným z nich je aj Jozef Račko. Je odchovancom hokejového klubu HK Nitra, kde pôsobil dlhé roky ako brankár. Počas svojej kariéry získal bohaté športové a životné skúsenosti nielen na Slovensku, ale aj v Kazachstane. Dnes stojí na opačnej strane mantinelu ako tréner a svoje skúsenosti i hokejové know-how odovzdáva brankárom naprieč všetkými vekovými kategóriami.

Na začiatku bolo:

Vyrastal som v rodine športovcov, kde futbal aj hokej tvorili neoddeliteľnú súčasť každodenného života. Moje prvé spomienky súvisiace s hokejom sa viažu k plaveckému bazénu za domom rodičov, ktorý v zime zamŕzal. Práve tam som sa prvýkrát postavil na ľad. Bolo to však doslova len státie, no keďže som bol v bránke, úplne to stačilo. Môj prvý zápas som odohral asi v treťom ročníku základnej školy proti Topoľčanom. Pamätám si, že sme prehrali 8:3, no bola to naša prvá a doteraz aj posledná prehra s týmto súperom. To, že sa raz stanem hokejistom, som vedel už ako dieťa. Nikdy som nemal plán B, a hoci to dnes vnímam ako trochu naivné, som nesmierne vďačný za všetko šťastie, ktoré ma sprevádzalo – či už to boli skvelí tréneri alebo príležitosť vycestovať v mladom veku mnohokrát do zahraničia. Mal som tiež silnú podporu od rodičov, ktorí chápali, keď som kvôli tréningu vynechal nejakú oslavu narodenín alebo rodinný výlet.

Môj príbeh: 

Už ako dieťa som vedel, že hokej nebude len voľnočasovou aktivitou, ale mojím budúcim povolaním. Pri výbere strednej školy som preto kládol dôraz na to, aby učitelia rešpektovali a podporovali moju vysnívanú kariéru športovca. Postupne som prechádzal vyššími kategóriami a už počas strednej  školy som chytal za seniorov pre HK Nitra a začal dostávať prvé peniaze. To bola pre mňa ďalšia motivácia pokračovať v tréningoch a posúvať sa ďalej.

Pozícia brankára ma lákala najviac. Ako malý chlapec som chodil na návštevy k starým rodičom, kde som sa postavil medzi dvere a chytal loptičky, ktoré mi akoby do brány hádzal dedo. Vždy sa mi páčila myšlienka, že brankár môže byť tým, kto v rozhodujúcich chvíľach podrží tím a zvráti priebeh hry. V prípravke som netrpezlivo čakal na moment, keď sa budeme deliť na jednotlivé pozície. Hneď ako sa tréner spýtal, kto chce byť v bráne, moja ruka automaticky vystrelila bez najmenšieho zaváhania.

Keďže som rodák z Nitry, hokejový klub HK Nitra bol jednoznačnou voľbou. Zatiaľ čo rovesníci snívali o reprezentácii či NHL, mojím snom bolo chytať za Nitru. Som rád, že môžem aj naďalej profesijne rásť v klube, ku ktorému mám od detstva silný vzťah.

Čas kariérneho dospievania: 

Keď som ako stredoškolák začal trénovať so seniormi, veľmi rýchlo som dospel. Nitra v tom čase postupovala do extraligy, a keďže som toho chcel byť súčasťou, musel som na sebe neustále pracovať. Ďalším dôležitým kariérnym míľnikom bol odchod do Kazachstanu, keď som mal 24 rokov. Znamenalo to ešte väčšiu zodpovednosť, dôkladnú prípravu, náročné tréningy a život ďaleko od rodiny. Za túto možnosť som však veľmi vďačný a podobnú skúsenosť by som doprial každému mladému športovcovi.  

Kariéra trénera: 

Spoluhráči často pomáhali trénovať malé deti, no brankárom sa zvyčajne nemal kto osobitne venovať. Túto úlohu som teda občas prevzal ja – z príležitostnej výpomoci sa napokon stala pravidelná činnosť, ktorá prerástla do plnohodnotnej trénerskej práce.

Ako tréner rád poskytujem takzvaný kompletný servis. Okrem odovzdávania znalostí a skúseností sa snažím byť človekom, na ktorého sa každý môže obrátiť aj mimo ľadu. Či už ide o hokej alebo osobné problémy, snažím sa byť vždy nápomocný. S niektorými chalanmi som v každodennom kontakte už viac ako šesť rokov a je úžasné sledovať, ako sa postupne menia a dozrievajú. Éra trénerov, ktorí len kričia, je dávno preč. Som zástanca toho, že tréner tu nie je len na to, aby formoval športové zručnosti, ale aj ľudské hodnoty.

Silné vlastnosti, ktoré uplatňujem v práci aj v živote: 

Určite to je zodpovednosť. Kedysi som ju mal v bráne, dnes ju cítim voči ľudom, ktorých trénujem. Túto vlastnosť si z práce beriem aj do osobného života. Športovec aj tréner by mal byť tiež cieľavedomý, pracovitý, mal by mať disciplínu a robiť všetko pre to, aby bol úspešný. Talent je podľa mňa dôležitý, no určite nie je na prvých priečkach.

Pocit po prehratom zápase nemám rád doteraz, preto sa snažím neustále zlepšovať a posúvať vpred. Hokej si mnohí predstavujú ako zábavnú hru, no v skutočnosti ide o šport, za ktorým sa skrýva fyzická záťaž aj psychický tlak. Niekedy človeku prebehne hlavou myšlienka, že by s tým najradšej skončil, no keď to robíte od detstva a srdcom, naučíte sa prekonávať aj tie najväčšie prekážky. 

Voľný čas: 

Počas sezóny je toho v práci tak veľa, že keď prídem domov, najviac si cením ničnerobenie a chvíle, ktoré mám len pre seba. Ak by som však mal povedať jednu vec, ktorú rád robím vo voľnom čase, bola by to turistika. V prírode dokážem na chvíľu spomaliť, vypnúť od všetkého a fyzicky aj psychicky sa zregenerovať. Udržať rovnováhu medzi športom a osobným životom nie je vždy jednoduché, no v poslednom čase mi k psychickej pohode pomáha aj jazda do práce na bicykli. Ak z práce odchádzam v zlej nálade alebo s hlavou plnou myšlienok, počas jazdy si ich dokážem utriediť a domov prichádzam pokojnejší, uvoľnený a s čistou hlavou. 

Sny, plány a ciele do budúcna: 

V budúcnosti by som si chcel vyskúšať prácu trénera aj mimo Slovenska. Rád by som vychoval brankárov, ktorí sa uplatnia a budú oporami tímov v top svetových ligách. Nedávno som dostal ponuku viesť mládežnícku hokejovú reprezentáciu, no nakoniec som dal prednosť Nitre. Pracoval som vtedy s niekoľkými šikovnými chalanmi, v ktorých som videl veľký potenciál. Chcel som im pomôcť posunúť sa na vyššiu úroveň, a tak som ostal. Pri rozhodovaní zohrala významnú úlohu aj skutočnosť, že ich beriem ako vlastných synov. Momentálne ma teda najviac teší, keď sa plnia hokejové sny ľuďom, ktorých trénujem.