Zborový spevák s textárskym talentom

Peter Kollár, muž celoživotne spojený s hudbou. Už 30. sezónu je členom basovej skupiny Slovenského filharmonického zboru, textársky sa podieľal na desiatkach hudobných projektov pre Roba Opatovského, Martinu Schindlerovú, Anitu Soul a mnohých ďalších.

Na začiatku bolo:

Neviem, či som v detstve uvažoval nad tým, čím chcem byť, od malička som však bol džavotavé dieťa a mal som blízko k hudbe. Podchvíľou som koketoval s herectvom, bol som na konkurze do detského divadla – a bol to jeden veľký trapas. Na rad som sa dostal ako posledný, nemal som už ani silu, ani odvahu, a keď mi povedali, čo mám robiť, prišlo mi to extrémne nezaujímavé. Tú etudu som zahral veľmi rýchlo, všetci ma však nabádali, aby som pokračoval a aby som sa zasmial. V tej chvíli mi však nepripadalo smiešne nič okrem pána, ktorý mi ukazoval, ako sa mám smiať. Nemal totiž zuby. Tam som nakoniec neuspel, dostal som sa však do detského rozhlasového zboru, kde na mňa jedného dňa natrafili páni Bázlik a Obžera, ktorí v tom čase nahrávali rozprávku Tri krát tri je deväť, kde som naspieval postavu chlapca, ktorý nevie násobilku. To boli moje začiatky. Neskôr som sa stal členom chlapčenského filharmonického zboru pod vedením pani Magdalény Rovňákovej. Nebolo to dlhé obdobie, keďže som skoro začal mutovať, neskôr som sa tam vrátil ako výpomoc do basu a aj ako hlasový pedagóg.

Môj príbeh:

Hudba ma sprevádza od úplného detstva. U rodičov i starých rodičov som v tomto smere mal rozhodne podporu, hoci sa priamo hudbe nevenovali. Výnimkou bol mamin otec, ktorý bol síce architekt, mal však kapelu a hrával na husle, takže predpokladám, že nejaký lúč hudobného slnka zažiaril práve z tejto vetvy. Po základnej škole bolo mojou jasnou voľbou konzervatórium, začal som študovať u pána profesora Malachovského, neskôr som pokračoval u pani Marty Beňačkovej a Miloslavy Sopirovej, držiteľky Thalie za celoživotný prínos v oblasti Operného umenia.

Čas kariérneho dospievania:

Po konzervatóriu sa mi na VŠMU následne dostať nepodarilo, dostal som sa však do Viedenskej komornej opery ako druhý tenor, čo však nie som. Nakoniec som sa uplatnil ako 1.bas v Slovenskom filharmonickom zbore, kde som aktuálne už 30. sezónu. Je to krásny čas. Okrem toho sa venujem aj ďalším projektom, ktoré sú spojené s hudbou.

Dlhodobo som členom zoskupenia Danubius Octet Singers, kde sa venujeme klasickej zborovej hudbe. Je to naša srdcová záležitosť, čo nás spája s našimi koreňmi.

Tvorbe textov som sa začal venovať popri štúdiu na konzervatóriu, kde boli mojimi staršími spolužiakmi a súputníkmi Sväťo Malachovský, Robo Opatovský či Ľubor „Umelec“ Priehradník. Spolu sme založili kapelu, nahrali sme nejaké single. Textársky som sa angažoval najskôr tam, postupne sa to však rozbehlo a písal som nejaké pesničky aj Robovi Opatovskému v jeho sólovej kariére či Bercovi Baloghovi. Po niekoľkých rokoch som sa stretol s Oskarom Rózsom a Ľubom Priehradníkom, ktorí v tom čase tvorili producentskú dvojicu a s Oskarom sme začali robiť na mnohých zaujímavých projektoch, albume Martiny Schindlerovej, projekte Under My Spell, pomáhal som tiež s textmi pre Anitu Soul na jej debutový album.

Veľkým dobrodružstvom bolo obdobie, keď sme pre školy v rámci projektu Viva zbor! pripravili spevohru Legenda o rytieroch zo Sitna, keď 800 detí na štadióne spievalo naše pesničky, čo bol silný zážitok.

Môj najväčší úspech:

Špeciálne miesto v mojom živote má kantáta Under My Spell, pre sólový sopránový part, ktorého sa ujala Adriana Kučerová, symfonický orchester, dámsky zbor, kde hudbu zložil Oskar Rózsa a manažovaniu celého projektu sa venoval Matej Drlička. Nahrávanie s celým orchestrom v štúdiu v roku 2009 bolo obrovským zážitkom, bolo zaujímavé sledovať všetkých tých ľudí, ktorí sa na tom podieľali. Under My Spell bol neskôr otváracím koncertom Viva Musica!, neskôr odznel aj v Prahe, v Budapešti, vo Viedni. Verím, že ak tu niečo po mne ostane, bude to toto. Paradoxne, našu spoločnú tvorbu s Oskarom najviac ľudí počúva na štadióne Slovanu, pre ktorý sme vytvorili slovanistickú hymnu pretvorením piesne Na Kráľovej holi (Na Tehelnom poli).

Tvorba textov:

Proces tvorby textov je rôzny. Potrebujem na to ideálny čas, kedy si k tomu sadnem, začnem si spievať, začnú sa mi vynárať texty…  

Niekedy text vzniká samostatne. Mám to tak napríklad s Ľubicou Čekovskou, ktorá má dar započuť melódiu v konkrétnych veršoch, frázach či slovách, a na základe textu vzniká hudba. Funguje to aj opačne, keď poznám hudbu, prípadne niekedy len harmóniu alebo charakter hudby, a vyváram text k tomu. Najťažšie je vždy prísť s témou, aby  nebola úplne banálna – hoci často práve zdanlivá banalita prerastie do niečoho, čo je zaujímavé, čo v kombinácii s hĺbkou hudby dáva zmysel. Vždy ma fascinovala súhra slova, myšlienky a konkrétnej hudby.

Moja inšpirácia:

Inšpiráciou pre mňa býva samotná hudba – často aj úplne iná hudba ako tá, ku ktorej tvorím text. Rád si uvedomujem, čo sa mi páči, čo ma oslovuje, konkrétna harmónia, melódia, zakrivenie hlasovej línie, rytmický prechod. Keď ma však niekoho tvorba neoslovuje, vyhýbam sa kritike, všetci máme svoj špeciálny pohľad na veci, každému sa páči niečo iné, a tak to má byť.

Hudba pre mňa znamená:

Hudba je niečo transcendentálno-magické, povedané trochu zveličene, niečo, čo nedokážeme uchopiť, vieme však snaženie a výsledok zaznamenať, pôsobí to na našu dušu, srdce, vedomie, dokáže to vyvolávať toľko rôznych pocitov a sprevádza nás pri rôznych všedných, ale aj nevšedných príležitostiach. Stále sa niekde objavuje. Pre mňa je to, ako by so mnou chodila nejaká entita, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Hudba, láska a smiech sú pre mňa tri silné atribúty života, ktoré by človek mal v živote pestovať. 

Byť súčasťou koncertu vážnej hudby je veľký zážitok z rôznych uhlov pohľadu. Ľudia, ktorí sedia a počúvajú koncert vážnej hudby prežívajú to čo počujú, keď som však vo vnútri toho celého aparátu ako interpret, je to akoby som sa ocitol uprostred samotného organizmu, priamo pri pulzujúcom srdci.

Silné vlastnosti, ktoré uplatňujem v práci aj v živote:

Keď pracujete s viacerými ľuďmi, či už je to osem pri oktete alebo tých 75 ľudí na jednom javisku, musíte byť jedným fungujúcim orgánom. Človek musí byť tímový hráč, nesmie sa snažiť presadzovať sám. Mne sa napríklad dobre spolupracuje s Oskarom Rózsom, veľmi mi vyhovuje jeho hĺbavý moment, kedy počúva, čo prinášam a pracuje s tým ďalej. Človeka to motivuje k ďalšej kreativite a posúvaniu vecí vpred.  

Mám vnútorný stroj analýzy, dokážem odhadnúť situácie a snažím sa na ne správne zareagovať. Viem však byť extrémne sebakritický, čo je dobrou i zlou vlastnosťou.

Pomoc mladým talentom:

Pedagogická činnosť je môj osobný okrajový svetadiel. Teraz sa na bratislavskom konzervatóriu venujem príprave budúcich študentov herectva na prijímacie pohovory zo spevu. Som v polohe konzultanta, ktorý ich pripravuje na to, aby ich herecký spevácky prejav mal nejakú fazónu, aby sa vedeli skoncentrovať, vedeli sa rozospievať a nastaviť sa na svoj prejav. Pomáham im vybrať si piesne, ktoré na prijímačkách budú spievať, rozprávame sa o nich, snažíme sa ich optimálne interpretovať. V žite je treba objaviť, či má človek talent, a na čo. Pokiaľ tam ten talent nie je, môže sa, napríklad, hudbe venovať ako svojmu hobby, no profesionálne nároky sú veľmi vysoké.

Sny a méty:

Mám niekoľko vecí, ktoré sa mi ešte nepodarilo naplniť. Sám si tvorím hudbu, vždy to však ostane v takom stave polotovaru, nedokončené. Bol by som rád, aby sa to objavilo aspoň na nejakej hudobnej platforme a moji blízki ľudia si moje piesne mohli vypočuť. Mojím druhým snom je vydať básne v knižnej podobe.

Voľný čas:

Vo voľnom čase rád cestujem, rád lyžujem, šoférujem, milujem divadlo, knihy, filmy. Hudba ma sprevádza na každom kroku, všetky zvuky totiž vnímam ako hudobné tóny. Rád však relaxujem v úplnom tichu, dokonca aj spať musím v úplnom tichu.